Vplyv legínacích prvkov na mechanické vlastnosti titánu

Hlavnými posilňujúcimi metódami zliatin titánu sú spevňovanie pevných roztokov a posilnenie disperzie. Prvý z nich je zlepšiť vlastnosti zliatiny zvýšením rozpustnosti pevného roztoku fázy α a β, a druhý je získať vysoko rozptýlené α + β alebo α + intermetalické zlúčeniny prostredníctvom tepelného spracovania na dosiahnutie účelu posilnenia. Zliatina titánu: Je ťažké nastaviť štruktúru, a pri s plnení vysokej úrovne pevnosti, stále udržuje dostatočnú plasticitu a húževnatosť. Medzi α stabilizačnými prvkami má Al najvýznamnejší účinok na posilnenie pevného roztoku. β stabilizujúce prvky sa prednostne rozpúšťajú β fáze, takže β fáza má silnejšiu pevnosť a tvrdosť. Priemerná pevnosť zliatiny sa zvyšuje, ako β-fáza v štruktúre zvyšuje. Keď α-fáza a β-fáza každý z nich predstavujú 50%, sila dosiahne svoj vrchol , Naďalej zvyšovať počet β fáz, ale intenzita klesá. V prípade tepelne odolných zliatin, ktoré sa dlhodobo používajú pri vysokých teplotách, prítomnosť neaktívnych eutektoidných prvkov zníži tepelnú stabilitu materiálu. Pri približovaní sa k teplote fázového prechodu sa stabilita tkaniva znižuje a atómová aktivita sa zvyšuje, čo podporuje zmäkčenie kovu. Zloženie tepelne odolných zliatin titánu by sa preto malo α prvkov a neutrálnych prvkov. Pokiaľ ide β stabilizujúce prvky, účinok je vo všeobecnosti slabý. Iba tie prvky, ako je molybdén a volfrám, ktoré môžu výrazne zlepšiť spojovacie sily atómov titánu a kremík a meď s vyššou eutektoidnou transformáciou, môžu účinne zvýšiť tepelnú pevnosť zliatiny v rámci vhodného rozsahu rozpustnosti. Tepelne odolná zliatina titánu by mala byť jednofázová štruktúra, vo všeobecnosti α zliatiny typu "α" sa používajú ako materiály pre prácu pri vysokej teplote.

Tiež sa vám môže páčiť

Zaslať požiadavku